O čo sa medzinárodná hokejová federácia snažila desaťročia, a zatiaľ podmienečne presadila na dvoch posledných olympiádach, sa postarala chamtivosť. Výluka v NHL, v ktorej sa dve ťažko milionárske strany handrkovali v zásade o fazuľky, spôsobili, že hokejové esá si odskúšali špičkové európske klziská.
Ligy sa skončili a hviezdy sa hotujú na šampionát snov do Viedne. Slúži im ku cti: svoje krajiny túžia reprezentovať. Nie každý, ale vyšší princíp športovej cti - ideme, jasne zdolal niektoré sebecké záujmy. Zranených, extrémne unavených a s rodinnými problémami bojujúcich hráčov všetci s pochopením ospravedlnia.
Slovensko sa teší extra. Prežilo si svoj súboj, či je v Superstar lepšia Katka alebo Martina, odhádalo si svoj výnimočný extraligový záver. A opäť sme jedno telo, jedna duša: Bratislava, Zvolen, Trenčín, Košice i Prešov, "sedláci i mestskí nafúkanci".
Naši hokejisti za päť rokov štyrikrát (až na rok 2001) pozvali na námestia, námestíčka, do elegantných podnikov i krčiem celý národ. Naši hokejisti postupne získali striebro (2000), zlato (2002), bronz (2003), štvrté miesto (2004). Azda najdojemnejší bol posledný príklad. Slovenský tím prišli vítať desaťtisíce, hoci sme boj otretiu priečku s Američanmi po trestných strieľaniach prehrali. Ťahavý chorál "Slovenskóóóóóó" sa miešal s "nevadí" a "dovidenia o rok".
Ubehol ako voda. Šampionát je opäť u susedov, pre mnohých je bližšie do Viedne než do Ostravy. Pravdepodobne aj v meste valčíkov si Slovák nájde svoju Stodolní ulicu, v ktorej bude oslavovať alebo plakať. Slovák určite vymyslí nejakú svoju fanúšikovskú novinku, lebo hokej je náš.
|