Za tri roky trénerskej práce s reprezentáciou Slovenska stál Ján Filc pri historickom úspechu nášho hokeja – strieborných medailách v Petrohrade 2000 – aj pri najväčšom sklamaní, ešte stále boľavom 13.mieste na zimnej olympiáde 2002. Po návrate zo Salt Lake City sa doma viedli diskusie o jeho zotrvaní pri národnom mužstve, nakoniec však výkonný výbor Slovenského zväzu ľadového hokeja v marci pomerom hlasov 6:1 rozhodol, že aj na majstrovstvách sveta vo Švédsku bude viesť reprezentáciu SR.
Vy sám ste hodnotenie účinkovania Slovenska v Salt Lake City nazvali fiaskom. Ako ste sa vyrovnali so situáciou po olympiáde?
"Veľmi ťažko. Táto situácia nemá žiadny model správania sa. Uvedomoval som si, že úlohy, ktoré sme si predsavzali sa nesplnili, navyše aj negatívna odozva verejnosti spochybňovala základy našej práce. Pri hlbšej analýze sme došli na to, že v princípoch sme nezlyhali. Zlyhali sme v detailoch."
Čo všetko zavážilo pri rozhodovaní vzdať to, či pokračovať?
"Bolo veľa objektívnych aj subjektívnych dôvodov, aby som skončil, ale rovnako veľa dôvodov dokončiť trojročné obdobie podľa zmluvy a pokúsiť sa na majstrovstvách sveta o rehabilitáciu – aj keď to nie je celkom možné. Dôležitý signál pre mňa znamenali rozhovory s hráčmi po poslednom zápase v Salt Lake City – vyzvali ma, aby sme urobili vecnú analýzu, aby sme nepodľahli emóciám a vydržali v nastavenom trende. O tejto myšlienke svedčí aj postoj hokejistov, že majú záujem reprezentovať na svetom šampionáte."
V analýze ste pripomenuli známe skutočnosti – najväčšie slabiny sme mali na brankárskom poste i v obrane.
"V analýze je aj jeden paradox, ktorý rozhodol v najdôležitejšom prvom zápase s Nemeckom. Je v kontraindikácii s týmto konštatovaní, lebo súperovi sme nedali ani gól a dostali sme len dva –tretí už po odvolaní brankára. Treba vidieť, že aj v útoku máme určitý problém, ak nás súper zastihne v situácii ako na olympiáde – z hľadiska skladby mužstva, útočného potenciálu. Defenzíva nám zlyhávala v druhom zápase s Lotyšskom i v ďalšom s Rakúskom, no nešlo len o brankárov a obrancov, ale defenzívu ako úsek hry. Tam sa ukázali slabiny nášho hokeja, ktorý zrejme súvisí s postavením slovenských hokejistov v NHL na jednotlivých postoch."
Od svojho nástupu ste známy presadzovaním otvoreného systému v reprezentácii, skúšate desiatky hráčov. Aj príprava na MS pokračuje v tomto duchu. Čo vás utvrdzuje o jeho správnosti?
"V minulosti sa stávalo, že hráč sa stal reprezentantom, lebo mal ponúknutú miestenku na vrcholné podujatia. A ak ho tréner z reprezentačného dresu vyzliekol, bral to ako osobnú urážku. Portfólio hráčov je dosť široké a hráč by sa mal usilovať, aby sa do mužstva dostal. Nerád počúvam, že hráč z reprezentácie vypadol – on sa tam jednoducho nedostal, lebo zosilnela konkurencia. To sme nevymysleli my, funguje to vo všetkých mužstvách, ktoré skladajú zostavu pred vrcholnou akciou z hráčov pôsobiacich v domácej súťaži, v európskych ligách, v NHL."
Príkladom môže byť útočník z nemeckej DEL Ladislav Karabin, vrátil sa do tímu Slovenska po deviatich rokoch už ako skúsený hokejista. Ako to znášal, keď sa už v ďalšej fáze nezmestil do mužstva a po dvoch týždňoch odišiel za rodinou na Floridu?
"Rozhodne nebol urazený. Vysvetlil som mu dôvody, prečo som ho oslovil. Hral kvalitnú súťaž v konkurenčnom prostredí, vedel sa tam presadiť. Povedal so mu aj to, že keby mal dvadsať rokov, ponechal by som ho ešte v mužstve, aby naberal skúsenosti, ale keďže je už tridsiatnik, nepriniesol do tímu to, čo som si predstavoval – väčšiu agresivitu, tvrdosť, efektívnosť. Preto sme sa rozlúčili, konkurencia pravých krídel je veľmi tvrdá. V takomto prípade dám radšej príležitosť mladšiemu chlapcovi."
Prvá fáza prípravy na MS nevyznela optimisticky, dve prehry so Švédskom a dve s Českom po chladnej hre priniesli rozpaky.
"Ani mňa nepotešilo, že sa nepodarilo zladiť skúsenejších hráčov s mladíkmi, ktorí pri nich získavajú ostrohy. Výkon mužstva bol nesúrodý. Jedni mi pripadali zamrznutí, druhí vyľakaní. Viac som čakal od hokejistov, ktorí dva-tri roky hrajú v Extralige. Mali by sa už vedieť presadiť aj samostatne. Jediný to z mladej partie dokázal košický krídelník Gabo Špilár."
Slovenskí hokejisti dnes pôsobia vo všetkých kútoch hokejového sveta, už neplatí to známe z minulosti: aká liga, taká reprezentácia. Ako by ste charakterizovali aktuálny vzťah domácej súťaže a národného mužstva?
"Reprezentácia má veľkú podlžnosť voči Extralige, ktorá je vyprodukovaná veľkou podlžnosťou Extraligy voči reprezentácii."
A ak rozmeníte na drobné?
"V dôsledku toho, že Extraliga svojou rozpačitou úrovňou dnes nepripravuje hráča komplexne z hľadiska všetkých aspektov športovej prípravy, tu by sme sa nemali nechať pomýliť niektorými zápasmi play off, dostávame sa do druhého sledu európskych súťaží. Svedčia o tom aj výsledky našich klubov na medzinárodnom fóre. Hráči, ktorí takto dlhodobo pôsobia chcú, ale nie sú spôsobilí dlhodobejšie reagovať na nároky, aké si medzinárodný hokej vyžaduje. Skúsenosť je taká, že nedôverujem potom hokejistovi, čo vyjde z nedostatočne kvalitnej ligy."
Na dvoch majstrovstvách sveta, kde ste viedli Slovensko, sa zdala byť rozdielna atmosféra v mužstve. Na jednej strane nadšenie v Petrohrade, na druhej chladnejší prístup vlani v Nemecku. Možno dopredu vplývať na ducha mužstva?
"Atmosféra v tíme sa tvorí. Ovplyvňuje ju dobrý výkon, výsledok a naopak dobrá atmosféra ovplyvňuje výkon. Keď sa vraciam do Petrohradu, rozhodujúce boli zápasy v druhej fáze s Kanadou a štvrťfinále s USA. Prehra s Kanaďanmi nás vyhecovala, po víťazstve s USA sme sa dostali do úžasnej pohody. Dovtedy prebiehalo všetko úplne normálne. To nadšenie musí vyjsť z mužstva, v Petrohrade veľmi pozitívne pôsobil kapitán Šatan."
Majstrovstvá sveta vo Švédsku sa hrajú dva mesiace po olympiáde, kde nastúpili takmer všetci najlepší z NHL. Nehrozí presýtenosť hokeja v krátkom časovom úseku?
"Nie je to môj problém, ide o záležitosť Medzinárodnej hokejovej federácie. Aj ja sa čudujem takejto anomálii. Treba za tým hľadať súvislosť s finančnou politikou. Podľa mňa by sa majstrovstvá sveta nemali hrať každý rok." |